Mogwai - Atomic

Žiť v strachu a nádeji. Výstižný názov pre obdobie, ktoré nastalo po zistení, akú silu môže pri štiepení nabrať jadro uránu. Jatky, ktoré spôsobila atómová bomba zhodená na Hirošimu, boli už veľakrát dokumentárne spracované, ale Mark Cousins k sedemdesiatemu výročiu tejto katastrofy tému poňal svojsky, vizuálne príťažlivo. V jeho filme sú jadrové explózie, obete japonských útokov a protestov, ale aj zábery, ktoré zobrazujú pozitívnu stránku jadrového priemyslu. Hrôzostrašné a hypnotické zároveň. Tak isto ako sprievodná hudba, ktorú nahrali škótski Mogwai. Po francúzskej televíznej dráme Les Revenants a Zidane: A 21st Century Portrait ide už o tretí raz, kedy svoju hudbu písali pre film.

Platňa skvele vyjadruje nočnú moru jadrového veku, ako aj jeho nepochybný prínos. Stačí sa zahĺbiť do zvukov nahrávky a hneď je jasné, čo sa vo filme deje. Od skladby Ether plnej energie a zrodenia niečoho nového po U-235, ktorá končí mohutným výbuchom ohňa prechádzajúc do ničoty, aby sa slučka znova otočila do svojho skromnejšieho začiatku. Mogwai si stále zachovávajú geniálny štýl dlhých inštrumentálnych skladieb plných kontrastov, kedy sa z pokojného rytmu skladby Tzar pomocou termickej reakcie dostaneme až k výbuchu zastrených gitarových liniek a efektov.

Atomic je prvým albumom od odchodu gitaristu Johna Cummingsa. Chýbajúce miesto pompézne vypĺňajú svojím lesným rohom Robert Newth na úvodnej skladbe Ether, Robin Proper-Sheppard z indierockovej kapely Sophia alebo husľami Luke Sutherland. Práve jemu bola tentokrát venovaná väčšia pozornosť v hlukovej salve ostatných nástrojov. Čas plynie oproti ich poslednej nahrávke Rave Tapes pomalšie a na obraty v skladbách si treba počkať. Napätie tu vytvára crescendo hlukových stien a kraftwerkovské úvody skladieb ako U-235.

Album je od začiatku do konca epický a dal by sa prirovnať k uránu veľkosti hrášku, ktorý dokáže vyprodukovať obrovské množstvo energie. Na Atomic netreba hľadať vyčnievajúcu skladbu, album skôr vyznieva ako kompaktný príbeh. Príbeh, do ktorého sa už sedemdesiat rokov prebúdzame.

Recenze vyšla v časopise Full Moon #60.