Cult Leader - Lightless Walk

„Bývali sme inou kapelou, teraz sme lepšou,“ vraví na svojom profile samotní Cult Leader. Tou inou kapelou bola Gaza, zoskupenie zo Salt Lake City, ktoré posúvalo hranice experimentálneho metalcoru. Gaza boli pokračovatelia jeho žánrovej evolúcie a zbastardení potomkovia rodovej vetvy nesvätej trojice Deadguy – Coalesce – Botch. Moje prvé stretnutie s nimi sa odohralo vo Viedni na európskom turné Converge k Axe to Fall. Ich vystúpenie bolo znepokojujúcim zážitkom, hororový trip znásobený ťažkou neurózou. Koncert skončil rozkopnutými bicími vo frenetickom hluku, „I don’t care where I go when I die“.

Na sklonku roka 2012 bol spevák Jon Parkin obvinený zo znásilnenia a pre Gazu tým začalo obdobie plné frustrácie a zrušených koncertov. Jediným riešením kritického stavu bola podľa zvyšných členov séria personálnych zmien a obmena na poste speváka, ktorého nahradil basgitarista Anthony Lucero. S osobnými otrasmi prišla aj pochopiteľná zmena mena.

Cult Leader sú skutočne lepšou, dalo by sa povedať úplne novou kapelou, ktorá na jednej strane uchováva odkaz svojho predchodcu, na strane druhej na seba nabaľuje nové elementy, čím sa výsledný mix stáva ešte neuchopiteľnejším. Po dvoch EP, ktoré síce mnoho napovedali, ale vo výsledku neprinášali kompletný obraz toho, ako by mohla znieť kompletná doska, prichádza debut (u Deathwish Inc. – nikdy neviete, kedy sa vám zídu staré známosti) s výstižným názvom Lightless Walk.

Album znamená zrážku noisu (sú dostatočne neuhladení), mathcoru (a taktiež nevyspytateľní), grindcoru (živelnosť je ich silnou stránkou) a postmetalu (pričom vedia, kedy spomaliť a rozjímať pred ďalším výpadom). Točiť sa v zabehnutých hudobných označeniach tu nemá žiadny význam, pretože Cult Leader sú kapelou, ktorá v mnohom prekoná svojich kmotrov, a Lightless Walk predstavuje štýlovú paradigmu. Zámerne odľudštená hudba ešte nikdy neznela tak ľudsky. Cult Leader sa síce snažia zhudobniť chaos, zmar a vtesnať do svojej produkcie číru esenciu nenávisti, avšak výsledok znie poeticky a príťažlivo. A to aj napriek brutálnemu a paradoxne monolitickému hudobnému obsahu. Napadá mi len pár kapiel, kde je tento kontrast až tak citeľný ako práve pri Cult Leader. Jednou z nich sú mnohými nasledovaní nestori Converge.

Skladba A Good Life nech je poslucháčovi príkladom tejto ambivalentnosti. Úvodná vlna maniakálneho besnenia vás dezorientovaných prenesie k pochmúrnemu „girovskému“ recitálu, aby vaše utrápené telo následne otrieskala o útesy a zúbožené ho vypľula na pobrežie. Verte mi, tá jazda stojí za to.

Recenze vyšla v časopise Full Moon #57.